Ak si aj učiteľ naivne myslí, že patrí do tzv. širšej strednej vrstvy, návšteva banky ho vyvedie z omylu.
Nikdy som sa necítila taká ponížená ako pred dvoma rokmi, keď sa moja rodinná finančná situácia zhoršila a ja som potrebovala naraz riešiť notebook a medicínske učebnice pre dcéru vysokoškoláčku i zdravotnú pomoc pre seba. Keďže banky sa predháňajú v ponuke úverov „pre všetkých“, zašla som s dôverou na pobočku nemenovanej banky v meste. Po cca 30-minútovom vypĺňaní žiadosti o úver priamo na prepážke mi pracovník s mierne ironickým úsmevom oznámil:
„Pani, vám ale žiadna banka s takýmto mesačným príjmom úver nedá! Skúste nebankovku… ale aj tam… no, neviem…“
Pripadala som si ako asociál… pani stredoškolská učiteľka s 20-ročnou praxou a druhou atestáciou… Ja, nespoľahlivý a nedôveryhodný klient banky… Dovtedy som verila, že patrím do tzv. „zlatej strednej vrstvy“, ktorá tvorí základ ekonomiky spoločnosti. Dcérine knihy si odtrhli od úst moji rodičia starobní dôchodcovia a mňa naďalej v noci budia bolesti, lebo nemám peniaze na operáciu, ktorú, žiaľ, nehradí zdravotná poisťovňa.
ing. A. P., stredné Považie