Bola raz jedna učiteľka, ktorá začala učiť pár rokov po Nežnej. Vrhla sa do toho nadšene, robila od začiatku viac, než musela, ale nesmierne ju to bavilo a žiaci i kolegovia to oceňovali. Hovorila si: „Mám najlepšiu prácu na svete – slobodnú, tvorivú, síce málo platenú a v úbohých materiálnych podmienkach, ale to sa všetko časom zlepší.“
Roky ubiehali, pani učiteľke dorastali vlastné deti a ona zisťovala, že veci sa príliš nelepšia. Životné náklady stúpali, plat za nimi čoraz viac zaostával. Povedala si: „Nebudem nariekať, som jazykárka, uživím sa,“ a začala učiť po poobediach. Boli časy, keď miesto základného úväzku hodín učievala navyše jeden ďalší po poobediach . Viac práce – viac peňazí, ale menej času na prípravu, na vlastné deti, na veci, ktoré ju bavili a tešili. Frustrácia.
V školstve sa toho veľa nemenilo. Pardón, pribúdali papiere, nezmyselné aktivity a prišli eurofondy. „Podáme projekt a veci sa vyriešia,“ povedali si v škole. Naša pani učiteľka sa ocitla v projektovom tíme. Namiesto zmysluplnej práce ju zasypali papiere, výkazy a čísla, nejasnosti, problémy.
Projekty škole moc nepomohli. Keď ona a jej podobní upozorňovali na poradách na nezmyselné či podivné aktivity v školstve, na to, že žiak je až na poslednom mieste, odpoveďou im bolo: „Teraz nie je diskusia,“ „Beriem ti slovo,“ či vyjadrenie od kolegov: „Nezdržuj!“ Do školy sa postupne, plíživo zakrádalo zastrašovanie, šikana a strach.
